v mene božom
dospieval
srdca árie
sobotný večer
predýchal
do finálneho ticha
nedeľného rána
ostala
báseň
sama
vernými údermi srdca
požehnaná
nám pripomína
časy
kolísok
a zrení
dúhovým znamením
otvára v nás
depozity citu
z úkrytu mŕtvych
živý
v zrnku slova
v prísnom chlebe jeho viet
niet neprekvasených
slov
všetky zmäkli
aby zvonili
jak kov
vo víne spievajúcej krvi
spenená báseň
doteká na dno
brata človeka
nekára
slúži radosti
a my
čo sme smeli
dozrievať
v čase jeho plachých
i smelých otázok
čakáme až dozrieme
na amen
kameň privalený
smrťou spečatil
odkaz žitej básne
a z nej nám spieva
jeho duša
ako z večnosti