Akosi sa mi do tejto témy pchá obraz z detstva na gazdovskom dvore, keď som pozoroval ako sa naša momentálne sýta mačka hrala s čerstvo ulovenou myšou. Mäkkou labkou ju poštuchovala, pohládzala, obskakovala okolo nej, chvíľočku ju podržala, "povarovala" si ju, potom ju zasa pustila a dopriala jej pocit voľnosti v hraniciach "kontrolovaného priestoru"... a potom, keď si dosýta vychutnala "prípravu" - ju schrúmala až kosti prašťali! Nápadne mi to pripomína "nezištnú", či "nežnú" lásku pedofilov k detičkám! S jedným podstatným rozdielom: Myš svojho predátora pozná, no nemá na výber ak nemá v dosahu žiadnu skrýšu. Dieťa netuší, čo sa skrýva za dobrotou a nehou, ktorou ju jeho "predátor" zahŕňa. Ak aj tuší, nemá predstavu aké úroky si z tejto "lásky" (ak ju vôbec prežije) odnesie do života!
Poženiem to do absurdna: Dajme teda priestor aj zoofilom, nekrofilom a iným „inak orientovaným“ -filom, kde sú následky na obetiach hádam menej fatálne ako u detí. A vytešujme sa aká sme liberálna, tolerantná spoločnosť. My nič – my liberáli!
Kde má liberalizmus vlastne hranice? Keď zrušíme ihrisku mantinely bude to, čo sa na ňom hrá ešte zápas? Sotva. Iba holá anarchia, bez pravidiel a bez zmyslu existencie. Platí v liberalizme postulát pravdy a pomenúvania vecí pravými menami? Nie je zločinnosť zločinnosťou, nebezpečenstvo nebezpečenstvom?
Vyzývam teda pracovníkov médií a bezpečnostných orgánov štátu, aby nezľahčovali problém pedofílie, ale ju za každých okolností jednoznačne klasifikovali ako vysoko spoločensky nebezpečný jav!
Na pôdu www.blog.sme.sk som ako prispievateľ vstúpil len nedávno. Ak bude poskytovať propagačný priestor pedofílii, či iným podobne nebezpečným javom, tak tu končím! „Skôr ako som začal“.